Karol Ondrias

Úvodom prehlasujem, že všetko, čo je napísané v tomto blogu je klamstvo. Je to všetko vymyslené len pre potešenie Domácich zvieratiek Vyvoleného hamburgera a členov Slovenského nesmrteľného štrngajúceho bataliónu.

Opäť sa teším na 17. november, lebo ráz to musí prísť, a do ulíc konečne vyjdú hrdí príslušníci Slovenského nesmrteľného štrngajúceho bataliónu.

V duchu už vidím priamy televízny prenos zo sprievodu, kde ľudia, po vzore ruského nesmrteľného bataliónu, budú mať na transparentoch okrem fotografie s menom aj originálne oštrngané kľúče, a s hrdosťou budú rozprávať, ako ich otec, matka, dedo alebo známy na fotografii nám vybojovali slobodu a demokraciu. V prvom rade by išli protagonisti novembra 1989 a disidenti, ako Kňažko, Budaj, Mikloško, Čarnogurský a mnohí ďalší naši nesmrteľní hrdinovia. S hrdosťou by zdôrazňovali koľko hodín a s ktorými kľúčmi štrngali, ktoré z nich boli od bytu, chaty, auta…, kto z nich okrem štrngania vedel aj vyskandovať na počkanie 21 nadávok na socializmus, na komunistov a na Sovietsky zväz, čo mu ihneď zabezpečilo teplé miesto vo vláde alebo dlhodobé na ministerstve. Na námestiach by boli aj transparenty ľudí, ktorí z vážnych objektívnych dôvodov tam nemohli byť, lebo videli ďaleko do budúcna, už pripravovali privatizáciu, predaj majetku do zahraničia, nové demokratické strany, rozdeľovali miesta v budúcej vláde, v diplomatických službách, v dozorných radách…. Ale určite aj pri tom doma usilovne štrngali.

Samozrejme televízie sa správne vyvarujú transparentom, kde naši nesmrteľní štrngáči skončili ako bezdomovci niekde na smetisku alebo ako menejcenná rasa niekde v zahraničí. Pretože každá revolúcia musí mať aj svoje obete, ináč to nejde.

Pochod Slovenského nesmrteľného bataliónu by bol krásnym poďakovaním ľudom, ktorí obetovali pohodlný život v obývačke a išli na námestia v sychravom novembrovom počasí roku 1989 štrngať kľúčmi, aby odstránili zločinný komunistický systém a totalitu zo Slovenska. Boli to hrdinovia, ktorí sa nebáli ani prípadného sneženia. Nebolo to ľahké, skrehnutými prstami štrngať opakovane dlhé minúty, stáť celé hodiny vonku a zborovo skandovať nacvičené heslá. Mnohí pri tom aj nachladli, niektorým dokonca utieklo aj sledovanie obľúbeného televízneho seriálu.

Záverom týmto vopred ďakujem organizátorom pochodu Slovenského nesmrteľného bataliónu, ako Ústavu pamäti národa, Zboru antikomunistov, DenníkuN, Sme, TA3, Markízy, ale aj mladým dobrovoľníkom, ktorí čakajú na svoju príležitosť, aby si zaštrngali.
Alebo, že by sa pochod Slovenského nesmrteľného bataliónu opäť neuskutočnil? Nechápem, z čoho majú organizátori taký smrteľný strach?

P.S. Musím končiť, lebo sa blíži 17. november a v televízii už začínajú vystupovať protagonisti Slovenského nesmrteľného tliachajúceho bataliónu. Už sa teším, keď aj oni zorganizujú pochod Slovenského nesmrteľného tliachajúceho bataliónu, lebo ich už 30-ročné tliachaniny sú ozaj nesmrteľné.

Karol Ondriaš
181115